Poézia Rudolfa Jašíka  

     Básne začal písať v štyridsiatych rokoch. V rokoch 1943–1944 pracoval po prvom návrate z východného frontu vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave. V tomto období sa zblížil so skupinou slovenských nadrealistov. Jeho básne dosvedčujú, že na vojnové skutočnosti reagoval útekom do krajiny poézie. Táto tvorivá odbočka Jašíkovi zostala v štýlotvornej rovine, kde mu potom próza poskytla väčšiu voľnosť aj manévrovací priestor.

     Po oslobodení napísal básnickú zbierku Moje mesto, ktorá mu vyšla v roku 1945. Ostatné básnické cykly Ypsilon, Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po Jašíkovej smrti. V roku 1966 vyšli pod názvom  Ponurý most spolu s niektorými krátkymi prozaickými juveníliami. Zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto ucelene knižne vyšli až ako 1. zväzok súborného Diela (1979).

Prozaická tvorba Rudolfa Jašíka

     Najvlastnejšou témou Jašíkových prozaických diel sa stal človek so svojím životným osudom, človek vytrvalo sa boriaci s problémami dopadajúcimi na neho a usilujúci sa premeniť nádeje na skutočnosť. Námety mu poskytovali hlavne rodné Kysuce.

     Próze sa začal intenzívnejšie venovať po vojne. V roku 1946 začal písať prózu Laktibrada, ktorá je ladená autobiograficky. Toto prvé významnejšie dielo je podobenstvom o vojne a udalostiach v Slovenskom národnom povstaní. Knižne bolo vydané až po smrti autora v roku 1966 v zbierke poézie a próz Ponurý most.

     Začiatkom 50-tých rokov začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román a nazval ho Biely chlieb. V roku 1953 ho odovzdal na posúdenie. Z tohto diela sa nám zachoval len fragment Puntiky. Román Biely chlieb zachytáva udalosti v jednej dedine – nie je dôležité, ktorej dediny sa menovite týka. Vo väčšine zo slovenských dedín sa čo-to z Bieleho chleba odohralo. Hrdinovia románu sú obyčajní ľudia, ktorých bežne stretávame. Jednoduchý sú len naoko. Vo vnútri sa skrýva nesmierne bohatstvo a múdrosť.

     V roku 1953 takisto začal pracovať na prvom úspešnom románe Na brehu priezračnej rieky. Tento román vyšiel v roku 1956. Počas svojho života vydal iba dva romány, tým druhým bol román Námestie svätej Alžbety.

     V prvom baladicky ladenom románe Na brehu priezračnej rieky (vyšiel v roku 1956) vytvoril  lyrickoepický obraz kysuckej biedy, keď opísal osudy obyvateľov Hrubého pľacu a mladého revolucionára Štefana v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia, čo viedlo k štrajku. Román bol zároveň aj knižným debutom. Majstrovsky v ňom nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy s využitím prvkov baladickosti a dal jej silné sociálne zafarbenie, keď napr. opísal hladový pochod roľníkov a robotníkov Horných Kysúc 18. januára 1933 do Čadce. Román predstavuje Kysuce ako biedny, ale krásny kraj. Zdôrazňuje, že bieda zbavila človeka jeho ľudskej dôstojnosti a to napr. cez postavu žobráka Vinca, ktorému stačí kôrka alebo zemiak, a keď to nedostane, tak to ukradne, či cez postavu hrobáar čakajúceho na smrť richtára, lebo mu richtárka sľúbila 5 korún.  „Človek čaká na utrpenie iného, aby si zlepšil vlastné postavenie“, hovorí autor v knihe a je tu ešte mnoho postáv, cez ktoré vyjadril život bedárov na Hrubom pľaci.

     Druhý román, Námestie svätej Alžbety ( vydaný v roku 1958),vznikol na pôdoryse ľúbostného príbehu židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora z periférie mesta na slovenskom juhu (predobrazom bola Nitra). Hĺbavo vystihol atmosféru aj tragiku rasových predsudkov počas vojny a zaujal jasné protifašistické postoje. Román má výrazný protifašistický charakter, vyjadrený citovým protestom. Lásku v ňom Jašík zdôrazňuje ako jednu z najväčších hodnôt: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol“. Stvárnením pohnutých osudov mladých ľudí počas druhej svetovej vojny na pozadí ľúbostného príbehu odsúdil fašizmus a rasovú segregáciu.

     V roku 1957 začína pracovať na súbore noviel Čierne a biele kruhy (vyšli až po jeho smrti v roku 1961) a súčasne uverejnil poviedky Na samote, Spomienka, Noc, novely Mŕtve oči, Verona (Čas medených tvárí) Mesiac na vode, Popolavá vrana, Človek patrí zemi ( Povesť o bielych kameňoch).

     V zbierke noviel Čierne a biele kruhy nanovo spracoval kysuckú tematiku s lyrickým pretlačením čarovného vrchárskeho sveta, kde z baladického rámca postupne vystupujú do popredia sociálne a ľudské problémy Kysučanov.

     V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o Slovenskom národnom povstaní, ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961), kde podal obraz života počas prvej Slovenskej republiky a tragické osudy slovenských vojakov, najmä poručíka Kľaka, na východnom fronte. Táto trilógia patrí k jeho vrcholným dielam.  Je to veľkolepá, moderná a realisticky koncipovaná freska o pomeroch na Slovensku v období druhej svetovej vojny až do vypuknutia povstania, kým v druhom paralelnom obsahovom plátne zobrazil osudy slovenských vojakov na východnom fronte.

     Ďalší známy fragment v Jašíkovej tvorbe predstavuje dielo Povesť o bielych kameňoch (vyšiel taktiež po autorovej smrti v roku 1961).

     Dôvod, prečo je nám Jašíkove dielo také blízke, je práve jeho osobný prístup. Skutočnosť, že zaznamenal to, čo prežil, ale hlavne precítil.

„... písal to, čo považoval za svoj skromný príspevok citovej a myšlienkovej výchove slovenského človeka ...Chcel dať čitateľovi materiál na premýšľanie.“ (Truhlář, B.: Urx, Jilemnický, Jašík. Bratislava, Epocha 1969.)