V rokoch 1926 – 1930 Rudolf chodil do ľudovej školy v Podvysokej. Zo svojho najstaršieho vnuka chcela mať stará matka kňaza, a preto ho poslala do seminára v Nitre. Po dvoch rokoch ho zo seminára prepustili. Vyučujúci usúdili, že „nebol dosť nábožný“. V rokoch 1930 – 1935 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Gymnázium by bol určite dokončil, keby stará mať nebola zomrela. Tak ako sa pominula starká, tak sa pominuli aj peniaze na štúdium vnuka. Rodinné pomery sa zmenili a preto odišiel z gymnaziálneho štúdia pracovať do fabriky v Zlíne za svojimi bratmi. Tu pracoval v rokoch 1935 –1938 ako robotník v obuvníckej firme Baťa a popri zamestnaní navštevoval tzv. exportnú akadémiu. Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 vyhodili z fabriky i zo školy. Až do roku  1940 žil ako nezamestnaný na Kysuciach v Turzovke. Tu sa zoznámil s ostravskými robotníkmi a prvýkrát prišiel do styku s komunistickou stranou. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr aj v protifašistickom odboji. V januári 1940 po letákovej aktivite ho zatkli a odsúdili za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť na päť mesiacov. Väznili ho najskôr v Čadci a potom v Trenčíne. Po prepustení musel narukovať do Slovenskej armády do Ružomberka k delostreleckému pluku. Keď nemeckí fašisti napadli Sovietsky zväz, odvelili ho na východný front na Ukrajinu. Dvakrát sa pokúsil prejsť na sovietsku stranu. Chorý sa vrátil do Ružomberka, lenže znova narukoval, tentoraz na Kaukaz ako príslušník Rýchlej divízie. Už vtedy písal „celé kilá“ básni, ako sa priznal vo vlastnom životopise, no takmer všetky zničil. Verejne dával najavo svoje protivojnové a protifašistické zmýšľanie, za čo bol odsúdený na tri týždne v posádkovej väznici v Prešove a degradovali ho z desiatnika na vojaka a neskôr bol za to z vojenčiny prepustený. Málo však chýbalo, aby sa odtiaľ nevrátil živý. Príčinou tohto väzenia bolo to, že v januári 1944 v opilosti v jednej krčme postrhával obrazy Hitlera a Tisu zo stien a rozdupal ich. Za takúto výtržnosť mal byť postavený pred vojenský súd, kde mu mohli vyniesť jediný rozsudok – trest smrti. Zachránila ho amnestia v marci 1944.

     Jašík vedel, kde je jeho v spoločnosti miesto. V marci krátko po demobilizovaní vstúpil do partizánskeho oddielu na Kysuciach. Pripojil sa k partizánskej skupine Albína Grznára. V roku 1944 – 1945 bol príslušníkom II. čs. partizánskej brigády M.R. Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády.

     Po skončení vojny pracoval ako redaktor závodného časopisu Slobodná práca a spoluredaktor regionálneho časopisu Hlas Nitrianskeho kraja. V roku 1949 – 1950 pôsobil ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta a v roku 1950 – 1951 ako pracovník Okresného výboru KSS v Partizánskom. V roku 1952 –1956 ako inšpektor pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore v Nitre, súčasne ako predseda Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov.

    27.10.1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1946 ochorel na tuberkulózu a liečil sa v sanatóriu vo Vysokých Tatrách. Po návrate z liečenia sa opäť stal redaktorom v časopise Slobodná práca. Tu pracoval do roku 1949. V roku 1949 sa mu narodil syn Ľubomír, v tom čase žil aj s manželkou v Partizánskom.

     V roku 1950 poslal poviedku Dedinský roháč Peter Rapoš do filmovej súťaže Barrandov. Táto poviedka bola vlastne iba časťou románu Kamenný dom. Tento román neskôr prepracoval  a dostal názov Biely chlieb. V nasledujúcom období, počnúc rokom 1950 až do roku 1953 sa intenzívne venoval svojej politickej činnosti, zúčastnil sa viacerých významných podujatí a školení. V roku 1952 odišiel zo Závodov 29. augusta v Partizánskom na Krajský národný výbor v Nitre, kde pôsobil ako inšpektor pre múzeá a pamiatky. V roku 1953 odovzdáva na posúdenie rukopis Biely chlieb.

     Od roku 1956 pôsobí ako člen redakčnej rady časopisu Mladá tvorba, no úryvky z jeho tvorby uverejňuje prevážne denník Pravda. V tomto roku začal písať svoj druhý významný román Námestie svätej Alžbety, ktorý vyšiel v roku 1958.

     V roku 1957 začal písať novelu Čierne a biele kruhy. Jašík čerpal námety na väčšinu svojich diel z rodných Kysúc. Denník Pravda a niektoré ďalšie periodiká uverejnili v roku 1957 mnohé kratšie diela, napr. poviedky Na samote a potom, Spomienka a noc.

     V roku 1958 mu vyšla novela Mesiac na vode a Mŕtve oči. Začal písať novely Čas medených tvárí, Popolavá vrana a Povesť o bielych kameňoch a v roku 1959 dlho zamýšľanú trilógiu Mŕtvi nespievajú. Od roku 1958 žije v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.

     Asi v polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. Svojich blízkych utešoval, že určite  vyzdravie. No to sa mu nepodarilo. 30.7.1960, štyri dni po operácii žalúdka v bratislavskej nemocnici nečakane umrel. Pohreb sa konal 2.8.1960. Poslednej rozlúčky sa zúčastnili spisovatelia, delegácia z rodných Kysúc, zástupcovia filmu, vydavateľstiev a redaktori časopisov a novín, predstavitelia podnikov a organizácii z Partizáskeho a Nitry.